Ťažký víkend
Po 2 týždňoch sa v nedeľu zase vytrepala do sedla. A už to vyzeralo tak nádejne, vonku sa už pomaly stmievalo, jej stále nikde. Ale potom sa dorútila, bleskem prehodila rajtky na seba, opucovala ma ledva pod sedlom a uzdečkou a hups do sedla. Ako inak, na tú nudnú jazdiareň. Ale zabudla si bičík trúba. Takže som jej na to čo? Kašlala. A hodne zvysoka. Kráčala som ako na popravu a klus si mohla úplne vyhodiť z hlavy. Teda pár krát som naklusala, ale maximálne na 1 kolečko, ani to nie. A keď otravovala furt, vydlábla som sa na to úplne. No vieto čo spravila tá zrúda? Zobrala si na mňa konár. No, teda skôr konárik, ale to je jedno. Ešte aj lístočky na ňom boli. Som si najprv naivne myslela, že to je akože pre mňa na jedenie. No to víš, naifka. Dostala som s tým jednu za holeň a už som musela šlapať. Zrada.
Aby toho nebolo málo, v pondelok mali nejaký sviatok či čo a dorútila sa hneď poobede. A zase sedlo. Zuzka si zobrala Gregora a že ide sa von. No aspoň že to, prechádzky ma celkom bavia. Vyrazili sme klasika smer lesík. Ale nejako mi to nešlo. Vliekla som sa z kopyta na kopyto, ani doklusávať sa mi nechcelo. No po pár minátach jej došlo, že niečo nie je OK. Že krívam. Po naklusaní Zuzka identifikovala pravú prednú. No že im to konečne došlo. Kukla mi na kopýtko a našla ten malý hnusný kamienok, ktorý sa mi tam zachytil. Bol riadne hlboko a pichal ako čert. Po vybratí som ožila, tak sme trochu poklusali, ale nebola som vo svojej koži. Cestou naspäť do maštale som sa vyhýbala kamienkom, ťahala ju cez všetky kríky, tak si nadávala až domov, že mi tie kopytá musí robiť častejšie, lebo potom musí brať veľa naraz a že toto sa ešte nestalo atď. Tak jej treba, mala ma nechať v kľude doma a nemusela si trepať hlavu, no nie?