26.-27.4.2008 - druhá žúrka
V sobotu sa zase žúrovalo. To je s nimi desné, nedajú nám pokoj ani v noci. Trubka našťastie dokvitla až večer, aj s tým jej novým čoklom. To som vám ešte nehovoril? Má ďalšieho. A zase teriéra. Ale je to ešte dosť malé, možno to stihnem zašlapnúť, kým to vyrastie a bude klid.
Dymili a hulákali nám tam skoro do 3 ráno. Tak som dúfala, že na druhý deň bude od nich aspoň pokoj. Ale vyliezli ešte pred 9. Ak sa cítili tak zle, ako vyzerali, no nechcela by som byť v ich koži. Nasledovala akcia "hrnečku var".
časť 1.:
časť 2:
časť 3:
Ak ste náhodou nepochopili účel - malo to byť čistenie pripáleného kotlíka.
Napriek tomu sa poobede rozhodli ísť jazdiť. A že sa ide klusať. Mali by s tými žúrkami prestať, lezie im to na mozog. Vonku skoro 25 stupňov a klusať? A akože na pole? Rovina vpravo, rovina vľavo a ja mám slušne bežať? No počkaj...
Ale priznávam sa, že sa nedočkala. Fakt bolo teplo. Moc teplo. Pri prvom bubákovi (maskovaným za okoloidúcim autom) som ešte uskočila, ale nestriasla som sa jej. A viac sa mi už skákať nechcelo. Kým sme došli na pole, fučala som ako lokomotíva. Potom sme naklusali. Rengi prvý a mňa strčili potupne Gregorovi za zadok a nepustil ani vpravo, ani vľavo. Moc roboty so mnou ale nebolo. Síce som sa spočiatku snažila nacválať, ale to len preto, že mi utekali. Keď spomalili, bola som rada, že sa vlečiem vkluse. Po ďalších 100 metroch som začala navrhovať prechod do kroku, ale samozrejme som nebola vypočutá. Jedinou útechou mi bolo, že trubka fučala asi ešte viac ako ja. Kondičku má po tých rokoch nejazdenia v čudu. Prečo sa na to nevykašle?
Prešli sme k ďalšiemu polu. Zase padol návrh klusať, tak som sa radšej tvárila, že to pole vľavo je plné koňožravých bubákov. No ono sa tak podozrivo vlnilo, vraj kvôli vetru, ale ja im neverím. Takže sme okolo prešli v kroku, potom chvílku popásli a išlo sa späť. Zabudla som strážiť koňožravé pole - a odmenou mi bolo zase klusanie. Raz som sa pokúsila akože vyraziť, ale cez ten Gregorov zadok sa to nedalo. A on vôbec nespolupracoval, napriek tomu, že mal na sebe začiatočníka.
Cestou do stajne sme stretli bubáka najbubákovitejšieho. Oproti nám sa šinul malý traktorík s vlečkou hnoja, ktorý pri prechádzaní retardéru robil strašný rámus. A kde sme ho stretli? Ano, presne tam, na retardéri. Prirástla som do zeme, vyvalila oko a trubka rozmýšlala, či sa rozplacne na značke čo bola vedľa nás alebo až na tom šutri kúsok za ňou. Ale bola som moc unavená a moc ma držala, takže som bubáka len sledovala očami a keď zmizol, letela som za ostatnými. Ešte chvílku popásť a domov.
Keď sme sa blížili k bráne, už som naozaj nevládala. A oni mi čo? zmizli za bránkou. nechali ma na cestičke samu samučičkú. Vyrazila som za nimi ako gula, únava neúnava. Ani uskočiť pred bubákmi na jazdiarni som nestihla.
Po príchode do stajne som okamžite zaspala. Teda ešte som zvládla zmiznúť v stajni, akože ja tu nie som. Ešte by ich napadlo ma kúpať ako chudáka Rengiho, no žiadne také.