17.2.2008 - úteky, úteky a úteky
No, asi so to pos*ala. Panička prišla celá natešené, že sa ide na hromadnú prechádzku. Zuzka na Vinnie, druhá Zuzka na Rengiho, Maťo na Gregora a ja pešo. Nacpala mi sedlo na chrbát, vraj nech si zvykám a išlo sa. Spočiatku som len jedným okom sledovala okolie, ale keď sa vyšlo z družstva von a zahlo sa doprava - to je presne opačným smerom ako inokedy - no hneď to začalo byť zaujímavé.
Prvý dôvod na valenie očí bol hneď za rohom - susedkine kone vo výbehu. Ale to som ešte prešla celkom fajn. Trochu som hnala dopredu, hrali sme sa na pretláčanú - ja po cestičke, panička v jame pri poli. Vôbec nechápem prečo sa jej to nepáčilo. Prešli sme vzadu okolo družstva, zahli za roh... Ani neviem prečo, proste som dostala chuť prebehnúť sa. Trubka nestihla ani vodítko pustiť a už ležala na zemi a nosom v hline, so spálenými prstami a kukala na môj miznúci chvost. A hneď začala pindať že nie som normálna a ak to 20tisícové sedlo zničím tam zo mňa narobí klobásy. Trochu som totiž vyhadzovala a sedlo mi skončilo pod bruchom. Jak keby to bola moja vina, nemala ho na mňa pchať. Po chvílke behania som sa vrátila k nim a začala sa pásť akože ja nič, ja muzikant. Nasledovala rošáda kto chytí ktorého koňa, lebo trubka potrebovala obidveruky na odsedlanie a znovunasedlanie. Nemohla tam to sedlo nechať? Alebo ho odniesť sama keď jej bolo také vzácne?
Sranda však pokračovala ďalej. Trochu som caplovala, tvárila sa že tá kopa bordelu ma určite zožerie a zase ju úspešne vytláčala do pola a tvárila sa že už už zdrhnem. A nahučala po mne tak že som si radšej netrúfla a čakala som na chvílku nepozornosti. Dočkala som sa za najbližším rohom. Vyšli sme na asfaltku, ťapkala som ako ten hodný najhodnejší koník. A potom zase len zamávala môjmu zadku. Ale tentokrát vodítko pustiť stihla. Dokonca sa aj bubák našiel - tesne za nami sa vynoril strážny pes z družstva. Síce na reťazi, ale tak to som predsa vedieť nemohla. A ja sa predsa psov bojím...vonku...tých stajňových nerátam, tí su ako inventár. Pobehla som len pár metrov a zase sa začala pásť a tvárila sa že ja nič.
Cestou do stajne som sekala dobrotu, ťapkala som na voľnom vodítku s nosom skoro na zemi. Aaaale - oproti nám sa po ceste vracali susedia z vychádzky. Už sme boli skoro pri vchode na družstvo keď sa objavili na zákrute. Nahodila som stop, otočka o 180 a čumela. A čumela a čumela. A tá trúba sa mi ešte smiala, že bacha aby mi oči nevypadli. No ja jej dám, posmievať sa mi... Keď sa jej konečne podarilo točiť mi hlavu vyrazila som jak dostihák. A tu som to už pos*rala. Aj keď vlastne to bola jej chyba že ma nepustila a nechala si tie spálené pľuzgiere strhnúť. Za to jej ja nemôžem. Alebo mala mať rukavice.
Pri bráne som sa zase nechala chytiť. To už ma častovala velmi škaredými slovami, ani ich tu nemôžem napísať. A išlo sa domov. Teda ja s Rengim domov, Vinnie a Gregor museli pokračovať ďalej. Celý čas mi nadávala a vodítkom som dostala pri každom kroku ktorý sa jej nepáčil. No ja sa jej na to môžem... Keď sme míňali susedkin výbeh chcela som sa ísť požalovať kolegom. Takže som ju zase nechala za sebou. K nim sa mi prebúrať nepodarilo, tak som chcela kuknúť k nim do stajne. Na polceste som si to ale rozmyslela, že idem najprv kuknúť našu stajňu. Potom som sa vrátila k susedom a zase k našej stajni.Cestou som sa pár krát pokúsila strhnúť aj Rengiho, ale nedal sa zbabelec. Nakoniec som ako ten najhodnejší koníček zaparkovala k zábradliu a čakala na paničku. Prišla so slzami na krajíčku, bez slova ma odsedlala a hodila do výbehu a už si ma ani nevšimla. Asi som to fakt pos*ala... A tuším nejakú zradu čo sa na mňa chystá. Pomooooc, ja už budem dobrý koníček.